V Jerichu sme si so Stankou skutočne vydýchli. Konečne preč z veľkých rušných miest plných ľudí! Jericho je 20 000ové mesto, centrum tvorí kruhové námestíčko, z ktorého vybiehajú štyri hlavné ulice a strácajú sa v niekde v púšti. Hneď ako sme vystúpili, zamierili sme si kúpiť raňajky na najbližší trh: mandarínky, banány sme dostali k tomu grátis, a sladučké ďatle. Sadli sme k fontáne na námestí a vychutnávali si tropické plody prírody, ktorých skutočnú chuť my Európania, žiaľ, nezažívame, hoci by sme si to veľmi želali, ale veď to poznáte. Ešte aj grapefruit som dostala od milého pána na lavičke oproti.
Nesmierne sme sa tešili zo slnka, z tepla, z pokoja. Preto sme sa rozhodli ísť k okolitým pamiatkam pešo po prašných cestách. Opýtali sme sa na smer a vyrazili. Skvelú náladu sme mali aj na rozdávanie. Keď sme si vykračovali k ruinám Hisham´s paláca, dvakrát nám zastavil mladý chalan, že nás tam rád odvezie, ako aj k iným pamiatkam. Dvakrát sme ho odmietli, samozrejme, dve ženy na cestách - to je celkom prirodzené, že si nesadnú do mercedesu neznámeho Araba. Bol však taký neodbytný, že keď sa vrátil s autom po tretíkrát, nechali sme sa prehovoriť. Ukázal nám aj nejakú pofidérnu vizitku, že skutočne robí Tour guida, ale má to skôr ako hobby. Naše spokojné srdcia naplnili obavy a strach, zakaždým, keď sme vystúpili, pobrali sme si všetky veci so sebou, pre istotu. Našťastie sa správal milo, a keby sme sa k tomu palácu vybrali pešo, zabralo by nám to nemalú časť dňa. Zobral nás na výhliadku, i k ruinám, do púšte, kde sme mali možnosť pozorovať polodivoké ťavy. Neskutočne som sa opájala krásou tohto miesta. Neviem, čím to je, že ma tie púštne oblasti tak priťahujú. Som milovníčkou zelených a hustých lesov, ale i tieto vyprahnuté časti sveta majú svoje osobité čaro.
Čo by sa nám určite bez nášho podivne sa rehotajúceho sprievodcu nepodarilo je sadnúť si na brehy posvätnej rieky Jordán. Toto miesto mi doslova vyrazilo dych a učarovalo natoľko, že sme tam strávili tým sedením asi dve hodiny, neviem, čas sme nesledovali, pocit "tu a teraz" bol v tej chvíli podstatnejší. Tak pokojné a krásne miesto na tejto úžasnej Zemi! Samozrejme bolo plné vojakov, a samokrstiacich sa, prevažne, Rusov, ale mne bolo akosi všetko jedno. Symbolické na tom všetkom bolo to, že v dni a čase, keď som sa narodila, sedím u rieky Jordán. Takže názov pre knihu: U rieky Jordán som si sadla a usmievala sa. :)
S našim sprievodcom sme sa však na ceste späť nepohodli, čo sa týkalo platenia za benzín (samozrejme, pred tým, ako sme k nemu nastúpili, sľuboval, že žiadne peniaze od nás nechce, lebo to robí rád, ako taká pomoc - áno, viem, čo si pomyslíte, naivné Slovenky! Však to by bolo v poriadku, keby nechcel za benzín 350 šeklov - čo je asi 70 eur, nechali sme mu 100), a tak sme sa nechali vyhodiť opäť v centre. Medzitým nám volal aj náš další hostiteľ, s ktorým sme sa na námestíčku stretli a jeho dve surferky z Poľska nás zaviedli do jeho bytu. Zhodili sme veci a bežali s nimi na posedenie s hostiteľovými priateľmi. Ďalší moment, kedy sme sa stali súčasťou jednej rodiny, a taktiež nezabudnuteľný. Poľky čo to už precestovali, tak sme sa nadchýňali ich cestovateľskými skúsenosťami, pritom sa varila zeleninka a zemiaky v hrnci na ohni, zabávali sme deťútence, ktorých bolo všade neúrekom. Vo dvore oproti práve podkúvali kone, a tak sme sa tam, samozrejme, zo zvedavosti priplychtili.
Hneď nás pohostili čajom a s hrdosťou rozprávali o svojich konských šampiónoch.
Po spoločnej večeri (jedlo sa všetko rukami) Poľky opustili spoločnosť, vracali sa do Tel-Avivu, kde trávili tri mesiace pracovne, a my dve sme sa dali do reči s našim hostiteľom Anasom. Aj keď ma zmáhala únava, pretože tento výlet bol plný podnetov, nechcela som, aby tento skvelý deň skončil. Pokojne môžem vyhlásiť, že také krásne narodeniny, ako tie dnešné, som ešte nezažila! Dlho do noci sme oslavovali, tancovali, spievali a smiali sa...
25 km od Jericha na nás čakalo Mŕtve more...
