reklama

Magický Izrael (1.časť)

Letieť do Izraela bol taký spontánny a uletený nápad, ktorý sa nám podarilo zrealizovať za veľmi krátky čas. A aj keď sme tam s kamoškou Stankou strávili len osem dní, bolo to tých najintenzívnejších osem dní môjho života.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Sedím na terase hostela na pobreží Mŕtveho mora, pozerám do diaľky k horizontu, ako sa nebo sfarbuje brieždením na strane Jordánska, počúvam spev vtákov a takto o šiestej ráno si pochutnávam na neuveriteľne chutných ďaltľoch. Vzduch je príjemný, slaný od mora, teplota asi 18 stupňov. Konečne som si našla čas, aby som si zapísala všetky dojmy a zážitky z Izraela.

Nápad ísť do Izraela sa zrodil ešte v decembri, keď moja súputnička Stanka cestovala z Jekaterinburgu domov dva týždne cez Rusko, Arménsko a Gruzínsko, kde jej bola poriadna zima, a želala si byť v teplej krajine. Slovensko umožňuje pobyt v Izraeli bez víz do troch mesiacov, takže to bol pre nás základ: žiadna starosť s vybavovaním víz, len kúpiť lacné letenky cez Wizz Air do Tel-Avivu a bolo to. Už v lietadle sme sa spoznali so Slovenkou, ktorá „zhodou náhod“ bola na univerzite spolužiačkou mojej spolužiačke z gymnázia. Aké úžasné sú takéto stretnutia! Skvelé dievča, nasmiali sme sa počas trojhodinového letu, a to poriadne. Betka v Izraeli strávila rok štúdiom bábkového divadla a našla si tam priateľa, za ktorým momentálne letela, tak sme dostali dáke tie typy a rady o krajine. Do rozhovoru sme zapojili jednu Rusku, ktorá žije už 20 rokov v Izraeli, a let nám ubehol ako nič.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Na Izraelskej zemi po pristátí prebehlo všetko relatívne v poriadku, až na to množstvo otázok zo strany pracovníkov letiska, viete, typu „prečo ste prišli do Izraela, za kým sem idete, máte tu priateľov, ak áno, poprosíme adresy a telefóny, koľko tu hodláte ostať a chcete vstúpiť aj na teritórium Palestíny?“ Nejako sme to prežili, nasadli na autobus, vystúpili na nádraží, kde nám do vlaku pomohli dvaja chalani, z ktorých jeden hovoril pekne česky, hoci je Izraelčan. Študuje fyzioterapiu v Prahe. Mali sme dohodnuté ubytko cez couchsurfing, a potrebovali sme sa dostať do jednej časti Tel-Avivu. Čo nás prekvapovalo, boli mladí chlapci vo veku 18-19 rokov, ktorí nosili zbrane ako kabelku. Navyše s hrdým výrazom v tvári, ale báť sa človek nemusí, keď sa prihovoríte, sú milí a ochotní poradiť. Prvé spanie bolo tesné, v jednej manželskej posteli sme sa tlačili traja, pretože v byte okrem tej postele, mini stolíka a dvoch stoličiek nič iné ani nebolo. Yossif bol trošku zvláštny. Židovského vierovyznania – všetko v jeho kuchyni malo svoj šabat gombík, aby sa počas tohto židovského sviatku nemusel o nič starať, gombíky to vyriešia za neho. Nechápali sme, nuž ale dobre. Predviedol nám skvelé triky s kartami, až mi dych vyrážalo, keď sa mi v ruke objavila iná karta, ako tá, ktorú som si vytiahla. Ja osobne som si to užívala, Stanka je vedec, a tak jej spôsob vyžívania bol premýšľanie nad tým, ako to ten chalan len urobil. Mne to bolo jedno. Nevyspali sme sa veľmi dobre, keďže ak sa prehodil v posteli jeden, zobudili sa i ostatní.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ráno nás zaviedol na zastávku do Jeruzalema. Vdychovala som tú atmosféru: ľudia si pobehovali po autobuse ako sa im zachcelo, kričali a smiali sa, k vodičovi prišli s niečím aj päťkrát počas jazdy. Sú to iné nátury. Mám pocit, že u nás v autobusoch všetci po sebe len zazerajú, a nikto sa neodváži nahlas rozprávať.

V Jeruzaleme sme sa cítili mierne stratené, aspoň ja áno. Držala ma eufória z toho, že som na inom mieste ako doma, tak som únavu nevnímala, ale Stanka bola únavou značne poznačená. Prešli sme si len časť historického centra, zmohlo ju to. Na takýto druh frmolu, ruchu a nátlaku zo strany pouličných predajcov nie som veľmi zvyknutá, preto ma čosi stále znervózňovalo, v uličkách sme sa strácali, a vždy sme sa zamotali v tých bazároch uprostred, v domnení, že ideme správne k Múru nárekov. Nie, museli sme si posedieť, trošku sa spamätať a až potom sme vyrazili cez hlavnú bránu opäť dovnútra. Posedeli sme si v arméskom kostole, kde to krásne voňalo myrtou a kadidlom, a nakoniec sme sa dostali i k Múru nárekov. Počas blúdenia centrom sa nám ozval ďalší couchsurfer, ktorý nám vysvetlil, že musíme nasadnúť na autobus, ktorý nepôjde priamo do časti, kde žije, ale obchádzkou, aby sme nemuseli byť podrobené prehliadke na check pointe. Pomohla nám mladučká Američanka pracujúca v Izraeli ako dobrovoľníčka, pretože, ak sa spýtate mladých Arabov, pošlú vás opačným smerom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Jahody z Jeruzalema
Jahody z Jeruzalema 


Mimochodom, už sa krásne brieždi, oblaky sfarbilo doružova.

V časti Beit Yala sme nastúpili do auta štyridsiatnikovi Petrovi (jeho náhradné meno, ľahšie pre nás Európanov) a ten nás vyhodil u seba doma. Odišiel s tým, že sa vráti za polhodinu. Boli sme unavené, tak sme sa zakutrali do diek. No v dome bola väčšia zima ako vonku. Jeruzalem a okolie hlásilo sedem stupňov – dosť netradične! Ach áno, očakávali sme, že tu bude teplo. Tak sme sa snažili zohriať kým prišiel náš hostiteľ. Pristavil nám ohrievač a doviedol dve dámy. Dcéru s maminou, Nemky. Lara v Izraeli žije, našla si tu priateľa a mamina ju prišla pozrieť na 4 týždne. Peter nás zavolal jesť, varil on, ryžu s mäsom. Pri stole sme sa bavili o veciach celkom bežných, spoznávanie. Neskôr sme sa však usadili v jeho obrovskej obývačke, kde sa pomaly schádzala jeho rodina. Oslavovali totižto Vianoce. Tak sme oslavovali s nimi. Jeho milá rodinka nás brala celkom prirodzene, akoby sme tam patrili. Bolo to skvelé. Cítila som sa ako doma, a keďže v Izraeli je to moja prvá skúsenosť s couchsurfingom, ani som neverila, že to môže byť tak úžasné, ak sa dostanete k tým „správnym ľuďom“. Využili sme všetky jazyky, ktoré ovládame, čo to sa dozvedeli o našich hostiteľoch. Napríklad Peter je veľmi úspešný sochár, má štyri pasy, viem, že medzi nimi bol aj kolumbijský, ale už ako sa ku všetkým dostal, si nepamätám. Cítila som sa veľmi dobre, musela som sa jednostaj usmievať, všetko bolo také prirodzené, starosti a pochybnosti sa vytratili, krásny moment, ktorý sa často označuje ako „tu a teraz“. Spali sme však nepokojne, aj s troma dekami nám bola neuveriteľná zima. Čo už, ďalšia viac-menej prebdená noc. Kým sme sa však ráno vychystali, bolo asi desať hodín. Susedom dole sme oznámili, že ideme na trh, kúpiť si nejaké ovocie na raňajky, po ceste sme však zmenili plány, kúpili si nejaké to pečivo a vydali sa pešo do Betlehema, podľa mapy však vyzeralo byť pomerne ďaleko, a tak sme si stopli prvé auto, čo šlo. Pani v džípe nás vyhodila o kúsok, poslala len rovno po ulici. Kým sme nevošli do starej časti, ulice boli rušné, v plnom prúde pracovného dňa. Až potom sa ruch mesta zmenil na pokojnú oázu z bielo-žltého kameňa. Úzke útulné uličky, samé schody, keďže celé mesto je v kopcoch, príjemná atmosféra, a krásna vôňa korenia a myrty sa občas miešala so zápachom z kanalizácie. Bola nám neuveriteľná zima, u jedného predajcu sme si kúpili ponožky, pančuchy, aby sme naše chodenie po pamiatkach nejako zvládali. S pocitom tepla sa hneď lepšie kráča. Zohriať sme sa chceli i dobrou kávou, a ako na zavolanie nás odchytil pán – pouličný predavač čaju a kávy. Usadil nás v jeho mini „kaviarničke“, čo bola vlastne len miestnosť, na ktorej by si hygienici teda zgustli, a to poriadne. V jeho očiach však bola iskra, čosi hrejivé, keď pripravoval čaj a kávu nielen miestnym, ale aj turistom. Kávu s kardamónom a čierny čaj s myrtou pripravoval s toľkou láskou! Popri tom nám rozprával: toto remeslo sa v jeho rodine traduje už 60 rokov, ale pevne verí, že jeho syn si nájde lepšiu prácu. Veľmi príjemne sme sa s ním cítili. Zaplatili sme mu 10 Šeklov, keďže povedal, že príspevok je dobrovoľný, ale vyzeral byť nespokojný, a tak sme rozmenili väčší peniaz v obchode a ešte som mu do ruky vtlačila ďalšiu desiatku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Stanka a pán kávičkár
Stanka a pán kávičkár 


Kostol z kameňa, dlážka z mozaiky: Nativity Church, miesto, kde sa narodil Ježiš, teda jasličky. Nechali sme sa presvedčiť mladým sprievodcom, aby sme využili jeho služby. Tak sme sa prechádzali miestami, po ktorých sa kedysi prechádzali Mária s Jozefom, keď hľadali útočisko pred narodením dieťaťa. Všetko samozrejme za ten čas skomerčnelo. Pri jasliach sa klaňali a bozkávali miesto narodenia stovky veriacich. (Práve sa tu predo mnou prechádza malá kozorožkyňa núbijská, typická pre tento kraj).

Bozkávanie jasiel
Bozkávanie jasiel 

V miestach sme necítili žiadne špeciálne čaro, asi pre ten dav. Nebolo času zahĺbiť sa do seba a popremýšľať. Mladý nás zaviedol po ulici ďalej do jednej dielničky, kde jej majitelia opracovávali olivové drevo. Majiteľ obchodu, nadšený pre toto remeslo, zo seba len tak sypal, ako sa čo vyrába. Stanka sa v obchode vyžívala, vraj konečne zažíva ten kúzelný pocit z miesta. Ibaže cez tú komerčnosť všade dookola je ťažké uveriť, že to tu kedysi vyzeralo inak. Ešte nás zaviedol na strechu obchodíka, odkiaľ sme mali nádherný výhľad na celý Betlehem a široké okolie.

Pýtali sme sa na cestu k palestínskemu múru taxikára, a tí chcú turistov zväčša zdrať z kože, tento nás však vzal celkom zadarmo, čo bolo od neho veľmi pekné gesto. Pri múre však panuje zvláštna stiesňujúca atmosféra, vo veži hliadkuje mladý vojak, ak by sme sa náhodou rozhodli stenu búrať, okamžite by nás „odstránili“. Múr je popísaný silnými slovami o slobode, viere a jednote, rovnosti ľudí, maľovali ich ľudia z celého sveta.

Vrátili sme sa do Petrovho domu, zababúšili sa, pustili si ohrievač a trochu oddychovali, kým sa vrátil z práce, aby nás vzal so sebou a z rýchlika nám ukázal Betlehem v noci, s výhľadom na žiariaci Jeruzalem. Chceli sme vidieť jeho prácu, a tak sme sa ocitli v dielničke, kde pracuje. S trpezlivosťou a malou hrdosťou v hlase, ale pritom neskutočnou skromnosťou, nám vysvetľoval ako čo robí, koľko námahy ho tesanie z bieleho kameňa z Hebroinu stojí a koľko za sochy pýta. Peter pôsobil skvelým dojmom, uvoľnene, presvedčený o svojej hodnote ako umelec. Sochárstvo bol jeho sen, a aj napriek tomu, že cestoval, študoval v Londýne, oženil sa v Amerike, nechcel sa vzdať predstavy, že bude žiť niekde inde vo svete a bude robiť to, čo ho nebaví. V Betleheme si našiel svoje miesto, neváhal pre to opustiť rodinu a zanechať ju za Veľkou mlákou, a aj napriek tomu, že bol neuveriteľne bohatý muž (po každej stránke) vôbec to na sebe nedával znať. Rozpadávajúci sa citroen, staré vyťahané rifle od sadry, špinavé ruky od kameňa – no stelesnenie skromnosti! Je na ňom čosi, čo možno obdivovať. A keďže sa blížili moje narodeniny, po prehliadke sme si zbehli kúpiť kurča a rôzne druhy chumusu. Zajedali sme to pitou. Kúpil mi päť druhov rolád (ako náhrada torty), ktoré sme si neskôr spolu s nejakým pekne drahým vínom otvorili a pripili si na moje narodeniny. Skvele sme sa bavili, robil si z nás srandu, neustále nám kládol nejaké hádanky, ktoré sme mali riešiť, ale zvyčajne mali odveci odpovede, iba skúšal naše logické myslenie a náramne sa na nás pri tom zabával. Čo to sme sa ešte podozvedali a išli sme si ľahnúť spať pomerne neskoro. Taký veľký tato, tento Peter. Ráno nás hodil na zberný taxík do Jericha. Ubezpečoval nás, že čokoľvek sa stane, nech sa mu ozveme, keby sme si nenašli bývanie v Jerichu, máme sa vrátiť, dať mu vedieť, že sme v bezpečí. Bolo to milé. My sme sa však v bezpečí dopravili do Jericha, kde sme sa konečne vyhriali na slniečku!

Levy Betlehemské
Levy Betlehemské 


Michaela Kučerová

Michaela Kučerová

Bloger 
  • Počet článkov:  4
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Osoba obyčajne neobyčajná, čo rada pozoruje a teší sa z krás vôkol nás. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu